(3 mai 1909, Martin - 21 décembre 1972, Bratislava) Traductrice, écrivaine, rédactrice.
Par son œuvre de traduction et par sa réflexion sur des questions théoriques de traduction et celles de la langue,
Zora Jesenská est considérée comme la co-fondatrice de l’école slovaque moderne de la traduction littéraire.
Entre 1939 et 1949 elle fut la rédactrice de la revue Živena et de sa collection éditoriale, entre 1949 et 1952, elle fut employée de Matica Slovenská à Martin. Entre 1952 et 1956 elle travailla comme rédactrice de la maison d’édition Tatran à Bratislava. Lors de ces périodes-là, elle contribua de manière importante à la traduction littéraire en tant que critique littéraire et initiatrice des ouvrages à traduire.
Durant les années 1949 et 1950, elle tint un séminaire sur la traduction littéraire du russe vers le slovaque à l’Université Comenius de Bratislava et fut l’un des premiers formateurs à la traduction littéraire en Slovaquie.
A partir de 1956, elle se consacra pleinement à la traduction du russe, du français, de l’anglais, de l’allemand et du bulgare vers le slovaque et fut l’auteur de plus de 70 traductions de prose ainsi que d’une vingtaine de traductions de pièces de théâtre et de nombreux articles sur la littérature, notamment russe, et sur les questions de la langue slovaque et de la traduction littéraire. Parmi les auteurs traduits figurent Antonov, Babel, Bazov, Tchekhov, Dostoïevski, Erenburg, Gladkov, Gogol, Gontcharov, Gorki, Iessenine, Inber, Leonov, Lermontov, Leskov, Maïakovski, Pasternak, Platonov, Pouchkine, Soljenitsyne, Tolstoï, Tourgueniev, Cholokhov, S. de Beauvoir, Flaubert, Hérriot, Romieu, Shakespeare, Schiller, Stoppard et autres.
Après 1968, Jesenská fut interdite de publication à cause des positions qu’elle avait prises face à la situation politique en Tchécoslovaquie. La censure confisqua plusieurs de ses traductions de la littérature française et les mit à l’index.
Les traductions de Jesenská représentent des ouvrages autonomes dans le sens de l’originalité des méthodes de traduire. Leur impact fut important sur la littérature slovaque au niveau de la richesse du lexique, des procédés stylistiques, des valeurs esthétiques. Ses postfaces à ses traductions, dans lesquelles elle formula son approche, ses choix et son expérience personnelle, suscitèrent des polémiques et débats sur des problèmes théoriques, linguistiques et éditoriaux, débats qui contribuèrent de manière décisive à la qualité et au progrès de la traduction littéraire en Slovaquie.
En 2007, Eva Maliti-Fraňová a publié l’unique ouvrage parut sur la traductrice à ce jour, intitulé Zora Jesenská, traductrice tabouisée (Bratislava : Veda, VSAV).
Dans le présent texte tiré de la revue Živena, Zora Jesenská préfigure les postulats formulés et développés ultérieurement par la théorie de la traduction littéraire.
Zora Jesenská
O prekladaní básnického diela. Je prekladanie tvorivou prácou ?
O tom sú spory; ale čo po nich? Isté je, že môže, ba musí byť prácou náruživo milovanou, ktorá strhne pracovníka celkom, ovládne, posadne, podrobí si ho; a nikdy je to nie práca mechanická. Inteligencia, vkus, vzdelanie a rečové znalosti sú potrebné i na dobrý preklad priemerného literárneho výrobku, na dielo toho, koho nazývame len spisovateľom; ale ani ony nepostačia na dielo básnika, Či už písal prózou či veršom, nepostačia na dielo génia. Tu i prekladateľ musí mať iskru básnického nadania. Prekladanie je umením, i keď len umením reprodukčným. Treba naň to čosi, čo sa nedá získať len vzdelaním, hoci dobrý prekladateľ musí byť vzdelaný - a nielen preto, že musí poznať cudziu reč.
Ba znalosť cudzej reči je ani nie hlavnou podmienkou. Dokonale ju nepoznáte veru nikdy (len by človek svoju materinskú poznal dokonale!) a pomôckou sú tu slovníky a znalci tej reči. Zato základne dôležité je, aby prekladateľ bol majstrom svojej reči, ktorú má ovládať virtuózne, bravúrne, poznať v najjemnejších odtienkoch a všetkých podobách, zdokonaľovať sa v nej ustavične a priam s náruživosťou, kochať sa v nej zaľúbene a milovať ju možno ešte väčšmi ako pôvodný tvorca - lebo prekladateľ svojou rodnou rečou vyjadruje osobnosti autorov najrozličnejších a vlieva do nej ducha svetov často i vzdialených priestorom i časom. Prekladateľ musí mať nielen nevyčerpateľnú zásobu slov a rečových obratov, ale musí byť aj znamenitým štylistom, aby vedel zachytiť a vystihnúť sloh každého autora a nesotrieť s neho jeho charakter.
Obyčajne sa obecenstvu zdá, že prekladať, aspoň prózu, je celkom prostučká vec. Robí sa to asi takto: vezme sa slovník, nájdu sa slovka, miesto ruského, francúzskeho alebo akého tam sa dá slovenské - no a je to. Len básne, tam teda sa to musí - ó hrôza! -rýmovať, ba aj rytmus akýsi tma musí byť, a to je už vari veľmi ťažké. Tak zmýšľa obecenstvo. Ale mýli sa. I keď technické problémy sú pri básňach naozaj ťažšie (ostatne, prichytí sa ich prekladať, dúfajme, len človek, ktorý techniku básní už ovláda), o podstate veci nijako nerozhodujú. Nemožno povedať, že je umelecky ťažšie namaľovať veľký olejový obraz, ako urobiť krásnu kresbu, alebo že je väčším umením zahrať na klavíri virtuóznu koncertnú etudu ako prosté mozartovské andante. Konečne nikdy nepôjde o to, koľko technických ťažkostí ste museli prekonať, ale koľko umenia sa podarilo do diela vložiť. A kto nemá básnickej žilky, stroskoce i na preklade diela básnika-prozaika, lebo zničí jeho umeleckú krásu. Okrem inteligencie potrebuje i veľa intuície, aby sa mu podarilo zachytiť nielen takzvaný obsah diela, ale i hlavnú vec, totiž jeho umelecky sugestívnu silu. Lebo umelecké dielo nepresviedča argumentami - ono sugeruje, a v tom je jeho sila. A práve túto sugesciu originálu musí prekladateľ vystihnúť.
Teraz sme vlastne povedali pravé slovo: vystihnúť originál. O to ide a o nič menej. Preto i preklad prózy, ak je spravený bez náležitého posvätenia, len zneuctí dielo. A už ak by bol doslovný, ak by ozaj kládol len slovo za slovo, ako si naivne predstavuje obecenstvo, bol by v mnohých prípadoch priam nezrozumiteľný, inokedy aspoň ťarbavý a strapatý a rozhodne vždy bez pravého výrazu a teda zlý. Lebo výraz je v umení hlavná vec. Prekladateľ musí dokonale pochopiť umelecký zámer autorov a nakoľko len možno, zachytiť ho, ba vlastne znova ho stvoriť v preklade. To znamená vniknúť do slohu diela, vžiť sa do slovníka autorovho, pochopiť ho do posledného záchvevu, žiť dočasne jeho citmi, jeho životom, jeho myslením. Áno, prekladateľ býva do autora často priam zaľúbený, priam stotožňuje sa s ním. Je k básnikovi asi v takom pomere, ako herec k stelesňovanej dramatickej postave, ako výkonný hudobník ku skladateľovi. Len kto miluje, pochopí, a prekladateľ musí byť autorovi aj verne oddaný, nevnucovať mu svoj vkus, lež podrobiť sa mu. Možno preto bývajú dobrými prekladateľkami ženy. Krásne tento pomer vyslovil slovenský básnik-prekladateľ, privrávajúc sa autorovi:
Byť iba strunou, tebou škrtenou, svoj osud predsa pridať k tvojej sudbe!
Pri prekladaní totiž je spojená viazanosť s tvorivou slobodou - a práve toto je krásne a toto priťahuje ľudí s umeleckou žilkou, ktorým je prekladanie vždy čosi inšieho, ako len spôsob zarobiť si, a ktorí jediní nám môžu dať ozaj hodnotné preklady.
Traduttore - tradittore: kto prekladá, zrádza, vravia Taliani. A ešte sa vraví, že preklad je ako žena: vraj alebo je krásny, ale vtedy je nie verný, alebo je verný, ale vtedy je iste nie krásny. To prvé je pravda. Ozaj traduttore - tradittore, lebo básnické dielo v inej reči nevyhnutne musí byť trochu iné, proste preto, že takzvaný duch reči je iný. Iná reč, to je ako iný materiál: inakšia je soška, rezaná do dreva, a inakšiu ju urobí ten istý sochár, ak ju kreše do mramoru, a ešte inakšiu, ak ju chce odliať do bronzu. A sú veci proste nepreložiteľné; napríklad ako si poradiť s Rusmi, keď tam môže v rozcítení osloviť slovom „mátuška" nielen dospelý chlap mladú dievčinu, ale aj druhého chlapa? Čo ako to preložíte, nebude to ono. A čo, ak ide o diela celkom odchodných kultúr a dôb, o Homéra alebo staroindické náboženské spevy? Tam prekladateľ naráža priam na nepreložiteľné pojmy.
Ale opovážim sa povedať zdanlivý paradox: prekladateľ sa musí niekedy odchýliť od pôvodiny, aby ju vystihol. To s tou vernosťou a krásou totiž v umelcových očiach neobstojí: preklad je verný len vtedy, keď je taký krásny ako pôvodina - veď o krásu hlavne ide v umeleckom diele. Iba správne treba pochopiť, aká jej podoba sa nám ukazuje v tlmočenom diele z tisícich možných podôb krásy: či je to krása mäkká alebo drsná, či ľudová alebo elegantná, či mohutná alebo krehká, či pestrá alebo diskrétna, či tragická alebo groteskná. Tejto kráse musí byť prekladateľ verný pri všetkých odchýlkach, ináč by zradil ducha, z ktorého pôvodné dielo vzniklo. Poznám dielo, v pôvodine pôsobivé schválnou primitívnosťou, zdanlivou neobratnosťou a naivitou výrazu, ktoré prekladateľ prebásnil do hladulinkej elegancie a jemného pôvabu, a celkom tým sotrel charakter diela.
Odchýlkam od originálu nevyhneme sa ani v próze. Najprv sú tu veci čisto gramatické. Napríklad: ruština a francúzština majú hodne priechodníkov; ale v slovenčine sypať priechodník za priechodníkom je hriech proti kráse. A už priechodník minulý, nejaké to vošedši alebo napsavši sa čitateľovi až vzprieči v hrdle. Treba teda meniť vetnú stavbu. A smelo! Bez milosti vyhadzovať všetko, čo sa na preklad lepí zo skladu cudzej reči! Ďalej, prekladateľ musí poznať nielen vecný obsah slova, ale i jeho citový prízvuk. Je iste inšie, ak poviete, že niekto hľadí do izby, a inšie, ak poviete, že do nej nazíza; inšie, ak konštatujeme, že niekto spadol, a inšie, ak sa vyjadríme, že sa skydol, strepal alebo skrochmelil.
Inú predstavu máte pri slovách, že niekto ide, a inú, keď sa rediká. A tak ďalej. Takéto odtienky musí prekladateľ tiež zachytiť. A pretože sa v inej reči zachytiť vždy nedajú, musí postupovať tak, že čo na jednom mieste z výraznosti stratil, to na druhom nahradí, aby si dielo zachovalo výraznosť pôvodiny. Nevychádza teda ani pri próze z jednotlivých slov, ale z charakteru celku, ktorému jednotlivé slová podriaďuje, ako ich podriaďoval autor.
Niekedy vás autor potrápi nielen tým, že vás zavalí rozličnými pojmami a vecami, na ktoré vo svojej reči vôbec nemáte výrazov, a nech sa páči opísať ich tak, aby v preklade nebolo ťarbavé a mľandravé, čo v pôvodine spievalo a hralo farbami! Potrápi nielen archaizmami (a kde ich brať v slovenčine, keď je ešte len jedno storočie literárnou rečou?) a nielen novotvarmi. Potrápiť môže prekladateľa aj problémom, či staré dielo, svojho času moderné, ktoré dnes má na sebe patinu dávnych čias a ona je dnes tiež zdrojom estetického pôžitku, prekladať s tou patinou, alebo či ho urobiť celkom moderným, ako bolo pri vzniku. Jedno i druhé je rovnako oprávnené... keď sa podarí! Potrápiť možno prekladateľa i takou vecou, ako sú napríklad mená osôb. Meno osoby autor nevyberá len tak; býva niekedy priam symbolom a má samo už estetickú účinnosť. [...] Mnoho vecí teda pôsobí na definitívne rozhodnutie prekladateľovo, pretože neprekladá mechanicky slová, ale ich funkciu v diele a mnoho ráz je v pomykove nad slovom mnohoznačným. Goethe vo Faustovi klasicky zachytil takéto ťažké rozhodovanie, keď dáva Faustovi sadnúť si prekladať Bibliu a zaraziť sa hneď pri prvej vete, lebo nevie, ako preložiť slovo Logos: na počiatku bolo slovo? idea? sila? čin? A Goetheho Faust sa ďalej ani nedostane. Pre toto sa i hovorieva, - myslím právom, - že preklad je nikdy nie dokonalý a nikdy nie definitívny. Pre toto (a aj preto, že reč je živý organizmus a ustavične sa mení a vyvinuje) sa so slávnymi dielami svetovej literatúry prekladateľský pasuje skoro každá generácia. Ale pre toto prekladateľská práca i tak vábi: nikto tak nevnikne do tajností a krás a hĺbky diela, ako statočný prekladateľ; on je niekedy v pomere k autorovi ako ten biblický zápasiaci Jakub: nepustím ťa, kým ma nepožehnáš! Beda prekladateľovi, ktorý sa ponáhľa! Beda tomu, kto napíše prvé slovo, čo mu prišlo na um! Podá len zájdeté a krivé zrkadlo, kde sa dielo odráža hmlisto a spotvorene.
Ak teda ani prózu nemožno prekladať doslovne, tým skôr to platí o básnických dielach vo viazanej reči. Aj laikovi je jasné, že doslovný preklad básne zničil by rytmus aj rým, a ešte, dodajme, istú veľmi dôležitú vec, to jest hudobnosť básne. A z čarovné krásnej lyrickej básne ostalo by niekoľko viet bez krásy, bez hudby, možno niekedy i bez zmyslu, mľandravých, ťarbavých a banálnych. Takýto preklad bol b ozaj zradou -a veru nebol by ani verný, lebo by nevystihol hlavnú vec pôvodiny, jej krásu a výraz.
„Vyhradzujem si preklad," povedal o svojich básňach Rimbaud. To znamená, že iba on, autor, dokonale vie, čo všetko zvučí v jeho diele a nechce byť v preklade ozbíjaný ani o svoje bohatstvo, ale ani ozdobený cudzím perím, ktoré mu nepristane a o ktoré nestojí. Preto nemožno prekladať básnikov jednou metódou. Čo môžete, ba musíte použiť u jedného, bolo by u druhého chybou. Práve preto, že sa básne nijako nedajú prekladať doslovne, že nevyhnutne odoberáte a dopĺňate, musí byť vaše splynutie s autorom dokonalé. Nesmiete povedať „nič, čo by nebol mohol povedať aj autor a nič tak, ako by to on nebol mohol povedať". Slovník, zložitosť alebo prostota vety a výrazu, používanie básnických ozdôb, spevnosť alebo schválna drapľavosť, nežnosť alebo surovosť - vo všetkom, tvoriac to znova, musí byť prekladateľ poslušnou ozvenou nie slov básnikových, ale jeho ducha. Rýmy, ktoré právom použije u Puškina, boli by celkom nanič v preklade Majakovského, kde musí byť čo rým, to prekvapenie, prudké ako útok. Zato u Puškina musíte zachovať presný rytmus, kým nasilu dodržať presnú rytmickú štruktúru u Majakovského bolo by neporozumením, lebo autorovi šlo vždy hlavne o pádnosť rytmu i výrazu. Teda ak si tu prekladateľ utvorí rytmus svoj, odchylný od originálu, ale dosť pádny, je vernejší autorovi, ako keby sa otrocký držal predlohy za cenu bezvýraznosti. A tak ďalej.
Ale pozor! Aj keď dobrý preklad vždy je výsledkom symbiózy ducha autorovho a prekladateľovho, pánom musí ostať autor, prekladateľ ho nesmie znásilňovať podľa svojho vkusu. Poznám preklad básne, ktorej originál je úchvatný geniálnou prostotou, ale preklad sa skvie všakovými parádnymi a cifrovanými slovíčkami a všakovými umelôstkami módnej hláskovej zvukomaľby, vyhútanej a vymudrovanej za písomným stolíkom: výsledok je katastrofálny.
Azda sa na záver niekto opýta, aké je pravidlo na prekladanie umeleckého diela, aký recept? Odpoveď zneje: nieto pravidla, ani receptu, holúbkovia, ako ho nieto na tvorenie umeleckého diela. Každý autor, každé dielo, ba každá veta zahrnie vás vlastnými, vždy inými problémami: nech sa páči lámať krky! Riešite ich na vlastné nebezpečenstvo, a to je práve krásne. Ale jeden istý znak môžeme uviesť pre toho, kto sa chytil prekladať básnické dielo: len keď sa mu stalo časťou osobnosti a života, ako bolo aj autorovi, len keď ho robí roztržitým vo dne a vytrhá ho zo spánku v noci, len keď cíti, že je zároveň hudobníkom i nástrojom, na ktorý ktosi hrá, - len vtedy má nádej, že sa mu práca podarí.
in Martin Živena, 1946, 36, p.4-7.